Zuzana Mojžišová

Vydavateľstvo Pyramída 2004, rb0293-2

V cizelovaní svojich hudobných predstáv postupuje Zuzana Mojžišová nezadržateľne k dosiahnutiu ideálneho prieniku folklóru s tým, čo je skôr blízke súčasnému poslucháčovi, odchovanému rockom, folkom i jazzom. V spätnom pohľade je toto smerovanie Mojžišovej zrejmé aj z doterajších nahrávok, na ktorých cítiť postupné odburávanie disproporcie medzi možno až príliš priamočiarym, ostrejším „bigbítovým“ pozadím aranžmánov a spracovávaných foklórnych tém. S narastajúcim tvorivým „sebavedomím“ Zuzany sa priebežne personálne zužovala aj pôvodná Jej družina až sa Zuzana nakoniec ocitla mimo kruhu svojich verných. Sama za seba, bez zjavných kompromisov a v elitnej spoločnosti nových spoluhráčov. Na nahrávaní jej prvého sólového CD sa okrem iných podieľali Stano Palúch (husle), Andrej Šeban (gitara), Oskar Rózsa (basgitara, producent), Martin Valihora (bicie) a najsilnejší prvok Jej družiny, majster hry na ľudových dychových nástrojoch Rasťo Andris. Vďaka nim a jasnej predstave Mojžišovej o tom, čo chce, tak vznikla nahrávka, ktorá môže smelo konkurovať čomukoľvek z oblasti rockom a jazzom okorenej world music na európskom teritóriu.

Producentom albumu bol Oskar Rózsa, a dá sa predpokladať, že práve vďaka jeho vkladu je nahrávka v stave, kedy jej prakticky nie je čo vyčítať. Nevyčnieva nič, čo by nemalo, skupina znie prekvapivo koherentne, výkony hudobníkov sú nadštandardné (nielen na naše pomery). Pestro štrukturované a neobyčajne invenčne vybudované aranžmány nenechajú poslucháča ani na chvíľu vo vzduchoprázdne a ani Zuzanin autentický spevácky prejav nevyznieva na nefolklórnom pozadí monotónne, i keď má k tomu istú tendenciu (ako asi každý folklórny hlas). Pomáhajú jej v tom aj príťažlivé a veľkorysé viachlasy či rázovité vyhrávky Palúcha a Andrisa, efektne nastupujúce vždy v pravom čase a na správnom mieste. Folklórna atmosféra je všadeprítomná a je zrejmé, že tým najdôležitejším pri tvorbe aranžmánov bola snaha vystihnúť resp. zachovať podstatné interpretačné a štýlové špecifiká ľudovej hudby. Pravdepodobne aj preto sú sólujúcimi hudobníkmi (až na jedno sólo akustickej gitary) iba Stano Palúch a Rasťo Andris. Obidvaja majú potrebný hudobný background, ovládajú „ľudové“ nástroje (vytvárajúce ten správny kolorit) a vedia sa primerane uvoľniť. Pečať, ktorú vtlačili tejto nahrávke je rovnako neodmysliteľná ako Zuzanin spev. A neprvoplánová. Obidvaja nielenže vedia folklór hrať, ale si ho aj improvizačne dotvárajú na svoj obraz. Význam ostatných hudobníkov však nie je podružný. Všetci sú natoľko silnými a zrelými individualitami, že nepotrebujú valcovať ostatných svojím egom, ale skôr účelne, pritom vždy osobito dotvárajú a spestrujú celok. Ťažko by ste u nás hľadali vkusnejšieho a efektnejšieho bubeníka ako je Martin Valihora či takého gitaristu ako je Andrej Šeban. Jeho príspevok je zdanlivo najasketickejší, skrýva však v sebe múdrosť skúseného sprievodného hráča, ktorý vie vždy odhadnúť situáciu a v správnej chvíli ponúknuť to, čo treba. Niekedy dokonca až „aarsetovskú“ gitarovú psychedeliku.

Album Zuzany Mojžišovej je prekvapením, ktoré by v krajine, kde scéna world music prakticky neexistuje, asi málokto čakal. Má všetko, čo si môže nielen interpret, ale aj poslucháč priať. Intenzita, s akou sa podarilo preklenúť bariéry medzi žánrami a  profesionalita, zjavná z každého podstatného atribútu (od dramaturgie až po obal) sú výnimočné aj v čase, kedy sa to viac-menej podobnými crossovermi aj v našom blízkom okolí hemží.

 

Augustín Rebro

hodnotenie: * * * * *